Na koni po Maroku - splnený sen alebo týranie
Cval na pláži, nekonečný oceán a krásny silný kôň. Nádherná predstava pre každého vyznávača jazdectva. Niečo, čo som túžila zažiť. Aspoň raz. Nikdy som nemala presnú predstavu o tom kde a ako. Jediné čo som vedela bolo, že tam má byť kôň, more a piesok. Prišla ponuka trojdňového výletu na koni v Maroku, konkrétne v Essaueire. Malo tam byť všetko, kôň, more a piesok :-D a ešte k tomu za cenu, ktorú si môže dovoliť niekto, kto už platí koňa ;-)
Tomuto sa ťažko odoláva. Mala som však obavy. Predsa len, africká krajina, iná mentalita, iný svet. Ja vyznávač prirodzenej komunikácie, bezzubadlový jazdec odpadávajúci pri predstave, že by som svojou váhou osobnosti mohla spôsobiť koníkovi bolesť. A zrazu som sa mala vydať do Maroka. Všetky zábery chudých koní odratých od sedla a cválajúcich pod turistami so strachom v očiach sa mi prehrali pred očami. Vravím si toto nie. Našťastie mala dotyčná jazdiareň instagramovú stránku s fotkami koní. Pozorne som ich študovala a vyhodnotila som že kone vyzerali fajn, cválajúci ľudia vyzerali šťastní, risknem to. Prinajhoršom zleziem z koňa a sadnem si na pláž. A tak sa stalo že osoba vyznávajúca lásku a mier sa vybrala plniť si svoj sen na marockú pláž.
Prišli sme do miesta ustajnenia koní. Mierny šok z pobiehajúcich kozičiek, psíkov, mačičiek a všetkých zvierat obklopujúcich človeka vystriedal mierny šok z ustajnenia. Vonku boli uviazané kone, ktoré sa chystali pre ľudí. Po vstupe do malého vnútorného priestoru stajne akoby sa svet zmenil. Kone mali síce malé boxíky ale o to čistejšie. V každom bolo nastlané a všetky kone mali čo jesť. S týmto sa často nestretávam ani v našej krajine. Keď sme vstúpili, kone sa o nás úprimne zaujímali a mne sa veľmi uľavilo. Boli spokojné, najedené, nie príliš obézne ale nasvalené. Vedela som, že na takéhoto koňa sa môžem posadiť bez pocitu, že by som mu ubližovala. Začala som sa naozaj tešiť, konečne.
Po pridelení koní sme vyrazili na náš trojdňový výlet. Po polhodinke okukávania sa s mojim prideleným žrebcom menom Storm som zhodnotila, že zubadlo nebudem musieť príliš používať. Bol slušne vychovaný a robil si svoju prácu dobre. Vzhľadom k ostrému uzdeniu, ktoré je síce v krízovej situácii bezpečnejšie, som sa rozhodla čo najviac jazdiť svojho koňa sedom a na voľno. Po čase to pochopil a uvoľnil si krk aj chrbát. Už po pól hodinke jazdy sme sa dostali na pláž. Môj sen sa mal začať plniť. Vlny oceánu zasahovali až ku kopytám žrebca. V diaľke bolo vidno letovisko - Essaueiru. Okolo nás prešla karavana tiav. Po chvíli stádo štvorkolkárov. Kone evidentne zvyknuté to vôbec nevyviedlo z miery. Náš sprievodka naklusal a kontroloval aby sme boli stále pekne zoradní a po jeho pravej ruke. Po vyklusaní koní sme konečne nacválali. Pod kopytami koní sa striedal piesok s morom. Nádherný pocit. Prichádzajúce a odchádzajúce vlny, vzduch z oceánu a vietor vo vlasoch. Sem tam mi pocit z cvalu kazil nejaký turista ale zas to bolo naozaj malé vyrušenie. Asi po dvoch kilometroch sme prešli opäť do kroku. Pláž pomaly končila a ja plná dojmov som bola šťastná. Splnil sa mi môj sen. Cval po pláži, more, piesok, silný kôň.
Vyšli sme hore na útes a opustili pláž. Bolo to krásne. Teraz sme šlapali po kamenistej krajine so sem tam zelenými eukalyptami. Kone chodili s istotou a aj napriek tvrdému terénu vo svižnom kroku. Svojho Stormyho som musela skôr pridržiavať, bol na začiatku cesty svieži a oddýchnutý. Evidentne nadšený zo spôsobu môjho "nejazdenia" ktoré by sa dalo nazvať aj nezavadzaj koňovi. Pri trojdňovom výlete s ním predsa nebudem skúšať prekroky. Jediné, na čom sme spolu pracovali bolo uvoľnenie krku, keďže sa snažil vyhnúť pôsobeniu mojej ruky. Po chvíli sme sa zrazu vynorili na ďalšej pláži. Tento krát absolútne prázdnej. Len my a naše kone. Ďalší cval na pláži. Tento krát v absolútnom spojení s koňom, nenútený, pokojný a pravidelný ako príliv a odliv. Nádhera. Toto predčilo všetky moje očakávania. Ako sa vlny striedali, cválali sme raz cez vodu, raz po pláži a znova cez vlny oceánu... Išla som si splniť sen a dostala som ešte viac. Po pláži sme sa presúvali k nášmu stanovisku ešte pár hodín. Kráčať s koňom popri mori je neskutočne upokojujúce, všetko ma prestalo trápiť, bola som len ja a on a prítomnosť. Odporúčam každej citlivej bytosti. Nazvala by som to meditáciou s koňom.
Druhý deň sme sa mohli rozhodnúť medzi jazdou po okolí alebo dlhším výletom. Náš sprievodca nás upozornil, že je silný vietor. Aj napriek tomu voľba bola jasná, nie sme z cukru. Hor sa do vetra. Trasa viedla cez argánové háje, ktoré rastú pri mori a žijú iba zo vzdušnej vlhkosti. Vietor bol naozaj silný a ohlušujúci. Mnohí jazdci by sa neodvážili ísť so svojimi koňmi do terénu. Tie naše boli aj vo vetre pokojné. Kráčali s istotou a tvrdosťou vlastnou berbersko-arabským koňom. Po čase sme zišli k oceánu. Pláž bola iná, z pravej strany rozbúrené vlny z ľavej strany piesočné duny, ktoré vietor odnášal do mora. Pohyblivé piesky času. A my s našimi koňmi medzi vodou, pieskom a vetrom sme kráčali rovnako ako kráčali karavány pred tisíc rokmi. Cestovanie v čase existuje :-)
Tretí deň sme sa vracali do letoviska. Vietor už bol miernejší a naša trasa viedla viac po vnútrozemí. Malé dedinky s typickými domčekmi, miestni pastieri kôz, deti mávajúce nám na pozdrav. Videli sme kus skutočného Maroka. Videli sme ako žijú ľudia a aká je krajina mimo pláže. Naše kone sa štverali do kamenistých svahov a schádzali dole piesočnými dunami. Náš sprievodca udržiaval primerané tempo. Kone sa ani raz nespotili a ako zástanca dlhých jázd môžem povedať že aj po troch dňoch boli schopné pokračovať ďalej. Vždy mali dostatočné množstvo jedla, napájali sa dva krát denne. Dve noci mimo stajne boli uviazané na lane, čo bolo vzhľadom k podmienkam primerané. Pásť sa nebolo na čom. Po ceste si síce sem tam niečo z nejakého kríka mohli odtrhnúť, ale zrejme to nebolo úplne najlepšie pre ich trávenie. Z tohoto dôvodu dostávali do krmiva aj trochu slamy. Pomerne veľké množstvo objemového krmiva ich čakalo asi dve hodiny po jazde. Bola som spokojná, pretože kone vyzerali spokojne. Nemusela som ich ľutovať. Svoj život mali síce náročný, kráčali dlho a ťažkým terénom, ale boli koňmi. Robili to, na čo boli tisíce rokov šľachtení. Niesli svojich ľudí krajinou. V mysli som ich zrovnávala s množstvom našich koní a dospela som k záveru, že patria k tým šťastnejším. Boli vonku, mohli kráčať, dostávali žrať a ich ľudia sa k nim správali s rešpektom. Ani jeden kôň sa netriasol od strachu pred človekom.
O nás bolo tiež kráľovsky postarané. Ubytovanie uprostred ničoho malo bazén, sprchu s teplou vodou a skvelú kuchyňu. Ochutnali sme domáce špeciality. Miestni sú zrejme zvyknutí na rôzne požiadavky od hostí, lebo hneď po otázke ako jazdíme bola druhá, čo jeme alebo nejeme. Predpokladám že by nemali problém vyhovieť nám. Tento prístup ma potešil. Z jedla mi ostávalo tak veľa, že som zvládla nakŕmiť aj všetky psy čo sa po ceste k nám pridali. Nikto ich neodháňal. Jednoducho boli slobodné a mohli sa rozhodnúť či pôjdu s koňmi alebo ostanú v susednej dedine. Vždy je to o ľuďoch. Musím povedať, že za našu púť som videla pri letovisku aj koňa v nie dobrom stave. Vozil na pláži turistov väčšinou nejazdcov. Náš sprievodca sa vyjadril o jeho majiteľovi ako o plážovom cowboyovi. Mne pripomínal kone z niektorých jazdeckých škôl. Výber jazdiarne je dôležitý. Rýchly cval po pláži nie je všetko. Mnoho turistov a hlavne turistiek sa správa k požičaným koňom bezohľadne. Kvôli instagramovej fotke sú schopné cválať s koňom hore dolu. Našťastie sprievodcovia sú si vedomí toho, že ich kôň je ich obživa. Preto sa snažia svoje kone pred takýmto zaobchádzaním v rámci možností chrániť.
Množstvo zážitkov z Maroka by stačilo aj na napísanie poviedky a bola by určite pútavá a exotická tak ako táto krajina. Dúfam že si tento článok prečítajú ľudia, ktorí milujú kone a majú podobné obavy ako som mala ja. Našla som odvahu vydať sa na nové dobrodružstvo a riskovať že budem sklamaná z toho čo uvidím. Dostala som viac ako som chcela. Nie len že sa mi splnil sen o cvale na pláži, pár dní som žila v rozprávke z tisíc a jednej noci.
